Predpokladám, že toto meno nikomu z vás nič nehovorí. Resp. tým z vás, ktorí sa nezaujímajú o autá a motošport. Je to pochopiteľné, nakoľko nie každý sleduje, resp. sledoval históriu F1 (Formula 1). Ja som so sledovaním F1 skončil niekedy začiatkom nového tisícročia. Tým nemám na myslí len priame prenosy, ktoré boli iba čerešničkou na torte, narážam skôr na všetky tie veci, ktoré nevidno na prvý pohľad počas prenosu, rád som sa hrabal v detailoch samotnej konštrukcie, pokiaľ boli k dispozícii, hlavne motoristických časopisoch, a na základe tohoto som si sám dával tipy, že kto ako skončí.
Lenže časy sa zmenili. Množstvo nových technických pravidiel výrazne zmenilo charakter celej F1. Nieže by som pretekárom neprial dlhý život, či pevné zdravie a zhruba rovnaké podmienky na férovú súťaž. Dôsledky tohoto všetkého sú, že v súčasnosti je F1 jedna veľká nuda, plná metrosexuálnych pretekárov, ktorý jazdia prakticky vo full digitálnych autách.
Kedysi, veľmi, ale veľmi dávno, som mal rád všetok ten bordel okolo F1. Keď to bol ešte ultimátny šport. Neskutočná fyzická makačka, mixnutá vysokým rizikom ťažkých zranení a smrti. S minimom pomôcok, ktoré riešia problémy za samotného jazdca. Všade smrad, špina, pot, skutočná makačka. Odpustil som šéfom F1 všetok ten technologický progres a zohavenie pravidiel, ktoré sa dejú posledné roky, či desaťročia. Nech sa páči. Ale najviac ma pár rokov dozadu tí starí (neviem ako ich slušne nazvať) vytočili s tým, že vyhnali micky z gridu. Ktoré si to užívali s láskou, o ktorú sa mohli neskôr prípadne podeliť, po pretekoch s dokatovaným jazdcom, pokiaľ sa ešte cítil. Všetci boli spokojní. Kto prichádzal na takéto ohavné nápady? A kto ich vo finále schvaľoval? Nedá veľa námahy zistiť, odkiaľ vietor fúka.
Ale poďme nazad, k hlavnej hviezde článku a knihy samotnej, k Adrianovi Neweymu. Je držiteľom Rádu britského impéria a z pohľadu konštruktérstva a dizajnérstva v F1 je považovaný za absolútny vrchol z pohľadu celej histórie F1. Niečo ako Lennon a McCartney v populárnej hudbe. Celá jeho kariéra trvala 35 rokov a počas nej si stihol splniť všetky svoje najmokrejšie sny, ktoré sa týkali dizajnu, konštrukcie a spolupráce s najväčšími svetovými menami a legendami z F1. Pre mňa sú z toho množstva veľkých mien najzaujímavejšie dve mená. Drsní borci, praví chlapi s veľkým srdcom, ktorí sa už nerodia. Nigel Mansell a Ayrton Senna. Samozrejme úctu a rešpekt si zaslúžia mnohí ďalší, ale hlavne týchto dvoch považujem za etalóny pretekárov z 80’s minulého storočia. Navyše Mansellovi robil v Lotuse (1981-1984) parťáka môj ďalší obľúbenec Elio De Angelis, ktorý s ním celý čas vymetal dlážku a ktorý neskôr, na môj veľký smútok, tragicky zahynul. Nebyť jeho tragickej smrti (mal 28 r.), tak neskôr by sa s určitosťou zaradil medzi najväčšie mená v F1, mal na to všetky dispozície.
Adrian Newey začal s prvými návrhmi ako 12-ročný (zatiaľ iba tvarový dizajn), s výraznou pomocou svojho otca, ktorý ho v tom maximálne podporoval, hoci s takýmito záležitosťami nemal nič spoločné, keďže bol veterinárom. Malý Adrian ale nechcel iba kresliť a čmárať, chcel aj skladať, či montovať. Ako mladé ucho si spravil zváračský kurz a začal sa venovať aj praktickej stránke tejto problematiky.
Chalan sa postupne vypracoval, hoci mal skutočne divokú a punkovú pubertu a dospievanie. Doslova ho vyhodili zo strednej školy, keď riadne pripitý, počas nejakého školského večierka, kde hrala nejaká obľúbená lokálna kapela, pribehol k mixpultu a dal plný výkon koncových zosilňovačov do PA systému, čo skončilo devastáciou sálových okien.
Neskôr ho prijali na Southhamptonskú univerzitu, kde získal bakalársky titul v aerodynamike pre oblasť letectva a astronautiky. Hneď na to začal makať vo vysnívanej sfére svojich záujmov, v samotnom pretekárskom prostredí. Ako Brit začal v USA, kde sa realizoval v seriáli IndyCar, kde pôsobil až do 1986. V F1 začal v 1987 a jeho geniálny talent zmenil celú dovtedajšiu koncepciu aerodynamiky, ktorá mala zásadný vplyv na celkové výsledky, z pohľadu výkonnosti auta ako celku.
Je to výborná kniha, je to najlepšia možná kniha, ktorú môžete nájsť ohľadom technickej a dizajnovej problematiky pretekárskych áut zo 70’s, 80’s, 90’s minulého storočia a z prvých dvoch desaťročí nového tisícročia. V knihe je obrovské množstvo autorových náčrtov a technických riešení rôznych podcelkov pretekárskych áut. Knihu môžete chápať aj ako oficiálny životopis Adriana Neweyho. Je to pekne šťavnatá komédia plná suchého anglického humoru. Knihu samozrejme nepísal on, ale osoba poverená zosumarizovať jeho zásluhy v tejto oblasti (moto)športu a strojárstva, čo sa podarilo dokonale. Čiže Adrian úprimne, skutočne úprimne vyrozprával všetko, na čo si pospomínal a tie spomienky stoja za to. Množstvo spomienok sa týka aj samotných majiteľov stajni, či jednotlivých pretekárov, doslova vám ich odlupuje ako šupky cibule a niektoré zistenia sú skutočne prekvapujúce. Ďalšie spomienky sa týkajú úspechov, prehier, okruhov, života na cestách a v boxoch.
Detailami knihy sa tu nejdem zaoberať. Keď som však ako teenager dokonale pochopil, že prečo lietadlá dokážu lietať, tak krátky čas na to som pochopil na, čo sú vlastne krídla na monopostoch, prípadne kadejakých špeciáloch. Slúžia, samozrejme, na presný opak toho, na čo slúžia krídla na lietadle. A navrhnúť dokonalý profil krídla je najväčším cieľom každého leteckého konštruktéra, od toho sa potom odvíja stavba celého lietadla. A toto platí od istého času aj v konštrukcii F1, prípadne v návrhoch tých konštrukcií, ktoré sú zamerané na maximálne rýchlosti, ale musia zvládať aj prítlak v nízkych rýchlostiach, hlavne pri vysokom bočnom preťažení v zákrutách. Aerodynamika je jedna nádherná veda, ktorá ponúka obrovské množstvo skrytých bonusov, bez toho, aby ste museli zvyšovať výkon, alebo znižovať hmotnosť. To platí rovnako pre lietadlá, aj autá. Preto, keď som ako 11-12 ročný chalan na fyzike pochopil ako funguje vztlak na krídlach, čiže to, že vzniká podtlak na hornej časti krídla, ktorý ťa ťahá hore (doslova saje hore) tak vtedy mi došlo, že všetky spojlery a krídla na autách sú vlastne opačné krídla, kde vzniká podtlak dole, ktorý ťa doslova tlači o asfalt. Ale netlačí len sklonom krídla, ale hlavne tým podtlakom.
Zopár mojich pár priateľov z leteckého prostredia, ktorí sa priamo venujú aerodynamike a jeden z nich aj konštrukcii pretekárskych špeciálov, mi iba potvrdilo, že aerodynamika “čistého” vzduchu je zásadne odlišná od aerodynamiky “špinavého” turbulentného vzduchu, ktorá sa deje za každým autom, čo je stále najväčšia výzva súčasných aerodynamikov. Priateľ (športový pilot a konštruktér automobilových špeciálov) navyše zvýraznil výrazný rozdiel medzi aerodynamikou lietadiel a pretekárskych áut (ohľadom krídel a plôch, nie trupu). Auta pracujú s vysoko účinnými profilmi s veľkým odporom, či účinkom vortexov, čo sú veci so zásadným vplyvom na výsledok. Lietadlá zasa pracujú s veľkou efektivitou profilov s malými uhlami nábehov, s malým odporom. Existujú aj výnimky, kde treba skĺbiť nemožné. Ide o megavýkonné ťažké stíhacie lietadlá, ktoré musia zvládnuť celé spektrum rýchlosti, uhlov nábehov pri rôznych rýchlostiach v zatáčkach, či figúrach rôznych polomerov, či horizontálnych, či vertikálnych.
Na záver iba toľko, že keby mala táto kniha 2000 strán, vôbec by mi to nevadilo. Je to tučný 400-stranový komprimát úžasných spomienok borca, ktorý tvrdil muziku v F1 takým spôsobom ako nikto iný. Nesedel síce za volantom, ale jeho autá vyhrávali. A nevyhrali toho málo, bolo to viac ako 150 víťazstiev. Získal aj desať konštruktérskych titulov a legendám za volantom dopomohol k titulom majtrov sveta. Takže tak. Pokiaľ tú knihu niekde zbadáte, neváhajte ani sekundu. Za pár drobných dostanete kráľovský pokrm.
A keďže o motošporte mám už nejakú tú knihu a taktiež množstvo ročníkov periodickej tlače, ktorá sa venuje týmto veciam, hlavne tým, ktoré sa týkajú minulosti, tak môžem zodpovedne prehlásiť, že toto je široko-ďaleko najlepšia záležitosť, čo tu vyšla za posledných 30 rokov ohľadom tejto problematiky. Pradiem blahom.
