(štart 14.11.1969 16:22 UTC)
Veľkú časť mojej mladosti som strávil neutíchajúcim záujmom o celý program amerických kozmických pilotovaných letov známym pod názvom APOLLO , a so zvýšenou pozornosťou som sa venoval trom misiám. Išlo o prvé úspešné pristátie človeka na Mesiaci za pomoci Apolla 11, následne o (ne)šťastných smoliarov z Apolla 13 a vo finále som bol hotový z borcov a rutinérov z poslednej mesačnej výpravy, z Apolla 17 , kde som sa mal navyše možnosť sa aj krátko stretnúť s Eugenom A. Cernanom, ktorého otec bol Slovák a mama Česka.
Myslím si, že je stále aktuálnou záležitosťou opisovať a pripomínať si udalosti spred polstoročia, nakoľko oni mali zásadný vplyv na veci, ktoré sa diali neskôr. Platí to aj pre americkú, aj pre sovietsku (ruskú) stranu, ku ktorým sa neskôr pripojili ďalšie krajiny s obrovskými ľudskými a materiálnymi zdrojmi. Američania za pomoci raketoplánov posunuli dopredu vývoj technológií, ktoré sa týkali pilotovaných letov na nízku obežnú dráhu, Sovieti zasa excelovali v družicových letoch na Mars a Venušu, navyše boli iniciátormi a realizátormi myšlienky orbitálnych staníc, kde dosiahli výrazne úspechy so známou stanicou Mir, ktorá okolo Zeme krúžila skoro pätnásť rokov.
Američania a ich koncept raketoplánov bol veľmi účinný a zmysluplný. Pracovali na ňom aj Rusi a dospeli aj k výsledku, ale bez želaného efektu, konkrétne išlo o stroj Buran. Podstata bola vyniesť stroj, posádku a náklad s pomocou nosných externých motorov (opakovane použiteľných – mali padáky a lovili ich z mora) na nízku obežnú dráhu, tam vykonať plánovanú fušku a bezpečne sa vrátiť na Zem v konfigurácii klzáka, ktorý určite nebol použiteľný na termické lietanie. Podmienkou pri pristáti bola dostatočne dlhá pristávacia dráha, ktorá musela byť zálohovaná na pár iných miestach v U.S.A. V prípade najhoršieho možného politického scenára sa bralo do úvahy aj pristátie na území priateľov zo Sovietskeho Zväzu, ktorý mal dostatok dlhých a nekvalitných asfalto, či cementobetónových dráh.
Človek (ľudstvo) posledné roky chytá druhý dych v dobývaní blízkeho vesmíru. Aj za pomoci súkromníkov-vizionárov, ktorí udávajú smer, sa dejú veci, ktoré sa mohli síce diať už o dosť skôr.
Keby človeka a jeho technologický rozvoj za posledných tisíc rokov sústavne nebrzdili neliečení psychopati z jeho vlastného druhu, tak sa takéto akcie mohli diať oveľa skôr. Hoci paradoxne vďaka psychopatom sa za posledné storočie udial najväčší technologický posun ľudstva za celú históriu. Nebyť dvoch veľkých vojen a jednej studenej vojny, pár vecí by možno nebolo a pár vecí by sme riešili úplne inými spôsobmi.
Nazad k úvodnej téme článku, ktorá sa týka výpravy APOLLO 12.
Jazda Apolla 12 mohla skončiť absolútnym fiaskom, to znamená v istom zmysle hanbou a vyhodenými peniazmi (v najhoršom prípade smrťou trojčlennej posádky), alebo mohla skončiť úspechom, ktorý by podčiarkol fenomenálny úspech predchádzajúcej výpravy (Apollo 11), ktorý sa udial zhruba štyri mesiace pred štartom Apolla 12.
Takže o čo išlo. Pekne po poriadku. Let, tým myslím jeho priebeh a finálne rozhodnutia v každej z dvoch fáz akcie, mali na starosti dvaja letoví riaditelia, prvý zodpovedal za prvú fázu, druhý za druhú fázu. Jeden sedel na Floride, presne tam skadiaľ sa štartuje doteraz, mal na starosti predštartové procedúry a úvodné minúty letu. Druhý sedel v Texase ( v dobre známom Houstone) a mal na starosti zvyšný priebeh letu. Jedno väčšia nakladačka na psychiku ako druhé. To musia robiť srdciari, s nervami z titanu, s takým výpočtovým výkonom mozgu, aký je ťažko predstaviteľný. Ide hlavne o rýchlosť a správnosť rozhodnutí v extrémne krátkom čase. V hre sú životy ľudí, brutálne prachy a hlavne trvalá prestíž, v prípade úspechu, ktorý sa ráta vyzdvihnutím návratového modulu, so živou posádkou a splnenými úlohami misie.
Pre obidvoch riaditeľov to bola premiéra na daných postoch. Ten floridský sa volal Walter Kapryan, ten texaský Gerald Griffin. Dosral by som sa, obsluhovať takéto posty. Týždeň pred štartom by som nosil plienky pre dospelých. Pre istotu.
Začneme Walterom. Ten chudáčisko vyfasoval mix všetkého zlého, hneď z pohľadu udalostí tesne pred štartom. A mal sa rozhodnúť, že či sa letí, alebo nie. Nie by znamenalo vyhodiť stovky miliónov $ do vzduchu, bez efektu, a zničiť párročné úsilie niekoľko tisíc zúčastnených ľudí, vrátane trojčlennej posádky. Tá mala tiež nervy natiahnuté na maximálne hodnoty pnutia, hoci to boli trénovaní fešáci, trénovaní na maximálnu mieru psychickej záťaže.
Takže aké karty dostal Walter. V prvom rade prezidenta Nixona, v blízkosti riadiaceho strediska. Ten, keďže mal rozbehnuté akcie vo Vietname, ktoré vyžierali nekonečné prachy zo štátnych rezerv, bol celkom zvedavý na čo a ako sa vyhadzujú peniaze na veci, ktoré si zaumienil nebohý Kennedy a ktoré priniesli Američanom vrcholnú prestíž v tejto oblasti dobývania kozmu. V druhom rade sa s ním jemne pohralo počasie. V deň štartu bolo v lokalite všetko možné, len nie pekné počasie. Búrky, silné prehánky, vietor, ktorý by bol celkom hustou záťažou pre počítače, ktoré mali na starosti korekciu trajektórie prvých pár desiatok sekúnd letu. Raketa by mohla byť v nie úplne stabilnej trajektórii, vďaka strihom silného vetra, až do výšky možno 8-10 kilometrov, tam sa dostanete zhruba po minúte aj nejakých drobných letu. Hoci raketa, nosná raketa (Saturn V) letov programu Apollo (od misie Apollo 8) je stále najťažšia a najvyššia raketa vypustená človekom, meria na výšku +- 110 metrov, pri 10 metrovom priemere a štartovacej hmotnosti skoro 3000 ton. V čase 80 sekúnd po štarte si každý let programu Apollo, hnaný svojou pekelnou raketou, užíval maximálne nakladačky. Ani nie tak z pohľadu zrýchlenia, ktoré sa postupne zvyšovalo. Bolo to vďaka maximálnemu mechanickému tlakovému pôsobeniu atmosféry na teleso rakety, ktorý záviselo od rýchlosti telesa a hodnoty atmosférického tlaku v danej výške. Takže trup schytával najvyššiu možnú mechanickú záťaž.
Nazad k Walterovi, letovému riaditeľovi prvej fázy letu. Fučiaci Nixon v dave medzi politickou elitou, div, že nie za chrbtom, vonku počasie, že by ste tam ani psa nevyhnali, navyše 82 minút pred štartom sa dosralo hlavne čerpadlo na prečerpávanie kvapalného kyslíka do nádrží rakety. Našťastie sa relatívne rýchlo podarilo nahodiť záložné čerpadlo a nádrže stihli naplniť len tak-tak v tesnom časovom limite. Brali by ste taký relaxačný job, nie? Total klídek.
Nejakým zázrakom sa počasie hodinu pred štartom umúdrilo a búrková fronta sa presunula asi 15km západne od štartovacej rampy, smerom na pevninu.
49 minút pred štartom sa vietor skľudnil do akých takých prijateľných hodnôt a silná búrka sa vzdialila od rampy do vzdialenosti 35 km.
8 minút pred štartom boli podmienky k štartu kúsok od limitných hodnôt pre dané veličiny a v riadiacom stredisku sa hlasovalo – tak, čo, chaloši? ideme do toho?- a na počudovanie všetci zdvihli ruky za a mohlo sa začať. Došlo k odisteniu autodeštrukčného systému a odklopeniu prístupového ramena (to je skoro v 100 metrovej výške), ktorým sa lezie do veliteľského modulu a kde astronauti trčia viac ako hodinu pred samotným štartom.
K hlavnej posádke misie Apolla 12 zatiaľ iba toto: Charles Conrad bol hlavný veliteľ, Richard Gordon bol pilot veliteľského modulu, Alan Bean bol pilot lunárneho modulu.
Samotné úvodné sekundy štartu boli ako z učebnice ukážkových štartov, hoci sa znova nad kozmodróm zbehla nízka a hustá búrková oblačnosť. Všetko išlo ako malo. Až do výšky asi 2.2 km, do 36tej sekundy letu. V tej chvíli schytala raketa silný elektromagnetický výboj z dvoch bleskov, ktoré sa vznikli v krátkom čase po sebe (časový rozostup medzi bleskami bol 60 milisekúnd) a ktoré sa vybili v zemi, kúsok od rampy. Išlo o blesky z mrakov do zeme. Prakticky paralelne kopírovali trajektóriu rakety.
V tej chvíli v kabíne všetko zružovelo, následne sa rozozvučal poplach zo všetkých možných zdrojov alarmových pípatok a rozsvietili sa všetky možné kontrolky. Na toto posádku nepripravila žiadna simulácia, nikto nepredpokladal takúto situáciu. Haluz bola to, že väčšina prístrojov, ktoré boli spárované s kontrolkami, neukazovala nulové hodnoty, ale hodnoty kriticky nízke. Toto všetko trvalo 16 sekúnd, počas ktorých zostarli astrounauti o pár čísel a všetci v riadiacom stredisku nechápali, čo sa deje. Problém bol to, že raketa už bola mimo vizuálneho dohľadu, keďže prekročila základňu nízkej oblačnosti.
Nejdem tu prepisovať komunikáciu medzi posádkou a riadiacim centrom, hoci, napriek svojej krátkosti, bola veľmi zaujímavá. Stalo sa to, že elektromagnetický výboj úplne odpálil primárny zdroj energie z trojice kyslíkovo-vodíkových článkov, ktorým v čase štartu pomáhala ešte ďalšia trojica striebro-zinkových akumulátorov. Práve vtedy, počas úvodných okamihov štartu, mala raketa, či skôr jej všemožné systémy, maximálny odber elektrickej energie.
Tu by malo nasledovať trochu elektrotechniky, ale nejdem to bližšie rozoberať. Odstavenie primárnych zdrojov spôsobilo absolútne skokové vyťaženie záložných akumulátorov, ktoré nestíhali do kabíny dodávať potrebné množstvo výkonu a došlo k výraznému poklesu voltáže na všetkých systémoch, čo spôsobilo všetky tie poplachy, hoci raketa nemala v skutočnosti žiadny zásadný problém. Väčšina systémov sa v krátkom čase vrátila do normálu. Po počiatočnej strate voltáže, na asi 60%, sa napätie ustálilo na nejakých 80% pôvodných hodnôt.
Po 16tich sekundách od prvých dvoch bleskov, vo výške okolo 4.5 km, došlo k priamemu zásahu rakety ďalším, tretím bleskom. Ten si astronauti v celom tom akustickom bordeli, ktorý spôsobuje samotný rachot a vibrácie motorov a ťažko predstaviteľných vibrácií rakety z trenia o atmosféru v jemne turbulentnom počasí, nevšimli.
Ešte raz, posádka si druhý zásah bleskom nevšimla. Ten spôsobil ale oveľa väčší bordel. Okrem iného stratu orientácie inerciálnej navigačnej platformy, ktorá má na starosti orientáciu rakety v 3D súradniciach.
Čiže sme 53 sekúnd po štarte, budíky v rakete ukazujú úplne bludy, navyše indikátor priestorovej orientácie sa začal otáčať ako sa mu zachcelo, hoci vektor zrýchlenia, ktorý pôsobil na posádku jasne ukazoval, že raketa si letí plus-mínus tak ako má.
V riadiacom centre na Floride by sa medzi ľuďmi krvi nedorezali, riaditeľ Walter čumel krátky mikrozlomok času, v nemom úžase, na tú skvelú a nefalšovanú show. Zhruba po prvej minúte letu mala Florida odovzdávať riadenie letu Texasu. Čo aj spravila, hoci let bol v absolútne haluznom režime.
Letový riaditeľ druhej a finálnej, niekoľkodňovej fázy lety Gerald Griffin mal už vysúkané rukávy, napľul si do dlaní a pustil sa do práce. S istotou tam nemali video, videli iba telemetriu. Absolútne netušili o zásahoch bleskom, navyše tie udalosti išli kúsok po sebe, z pohľadu sekúnd.
Jeden z kritických indikátorov bol ukazovateľ zloženia a tlaku atmosféry v kabíne. To sa automaticky ( prístrojovo) mení, v závislosti od dosiahnutej výšky letu rakety. To bolo skrz to, že posádka Apolla 1 zbytočne zhorela (po skrate v elektroinštalácii) ešte na zemi, počas predletovej prípravy, skrz prakticky čistú kyslíkovú atmosféru v kabíne. Po tomto sa začalo štartovať s prebytkom dusíka v atmosfére kabíny a následným pridávaním kyslíka, so znižovaním tlaku.
Takže ukazovateľ zloženia a tlaku atmosféry, po zásahu bleskom, ustálil na hodnote, ktorá bola indikovaná v čase zásahu druhým bleskom. Gerald začal byť nesvoj. Našťastie bol súčasťou riadiaceho centra v Texase jeden John. Konkrétne John Aaron. To bol starý harcovník-veterán a niečo už preskákal. Bol šéfom monitorovania elektronických systémov, zaistenia životných podmienok a komunikácie. John ani Gerald o tom druhom blesku netušili, ako som spomínal a už vonkoncom netušili o zhaluzeni primárneho energetického zdroja spôsobeného mimoriadne silným elektromagnetickým impulzom z prvých dvoch bleskov. Ale Johnovi došlo, že takúto situáciu už zažil, keď asi rok dozadu, počas testov, jeden z technikov omylom znížil napätie v hlavnom energetickom systéme rakety a prístroje na istý čas zmrzli.
Nazad k tomu, čo sa udialo pri pohľade zvonka po zásahu tretím bleskom, v tej zhruba 4.5 km výške. Raketa zafungovala ako hromozvod, medzi mrakmi v tej výške. Vlietla si do zelektrizovanych mračien, za sebou chŕlila 500metrový plameň z motorov, ktorý bol plný ionizovaných plynov a viac nebolo treba. Rozdielne náboje mrakov sa vybili cez tento útvar z rakety a toho polkilometroveho plameňa, ktorý z nej šľahal smerom nadol.
Dobrodružstvo pokračovalo, bude nasledovať aj vysvetlenie, prečo to raketa ustála až do fázy na nízkej orbitálnej dráhe. Hlavne vďaka tomu, že hlavný riadiaci systém nebol tvorený z polovodičov, ale bola to doslova elektrónková primitívnosť, použiteľná v čase druhej svetovej vojny.
Raketu môžete riadiť
za A: z riadiaceho centra (nepilotované, výnimočne pilotované lety)
za B: môže sa riadiť sama, na základe údajov, ktoré sa do riadiaceho systému rakety nahrajú pred letom (nepilotované, aj pilotované lety – toto riešila tá nepolovodičová primitívnosť)
za C: môžete ju riadiť manuálne, z rakety samotnej, ale na to potrebujete 100 % funkčné indikátory stoviek hodnôt rôznych veličín.
99 % letov, aj v súčasnosti, ide podľa scenára B, manuálne korekcie dráhy sú zriedkavé a zohľadňujú nejaké neočakávané udalosti. Riadiaci systém funguje rovnako ako pred rokmi, len neváži 2000 kg starej elektroniky, ale iba pár desiatok kilogramov, aj s chladičmi a dokáže robiť úplne mikrokorekcie dráhy, nepredstaviteľné v časoch programu Apollo.
John Aaron (šéf monitorovania EECOM -vysvetlené vyššie) požiadal Geralda Griffina (letového riaditeľa druhej fázy misie), aby požiadal posádku, aby prepla SCE (Signal Conditioning Equipment) do módu na podpornú funkciu. Pilot lunárneho modulu Bean to v tom nekonečnom množstve indikátorov a prepínačov našiel prakticky okamžite. V tej chvíli začal Aaron na svojom termináli vidieť správne a aktuálne hodnoty zloženia a tlaku atmosféry v kabíne a hneď bol kľudnejší.
Dve minúty po štarte, počas ktorých sa udialo neuveriteľné množstvo neočakávaných veci, sa v riadiacom stredisku v Texase začalo hlasovať, či pokračovať v lete, alebo nie. Mali na to ani nie 30 sekúnd. Že prečo?
V čase 2 min. 30 šek. bolo plánované ukončenie činnosti a oddelenie prvého stupňa nosnej rakety Saturn V. Pre zaujímavosť: práve posledné sekundy horenia prvého stupňa boli najväčšie nakladačky pre fyzickú záťaž posádky. Raketa vtedy mala každú sekundu o skoro 180 km/h vyššiu rýchlosť. Predstavte si, že každú sekundu idete rýchlejšie o 180km/h. Bol to dôsledok prakticky už minimálneho odporu atmosféry a úbytku hmotnosti prvého stupňa, ktorý ako celok vážil 2300 ton, čo bolo viac 3/4 celkovej hmotnosti rakety v čase štartu. Jeho ťah (všetkých 5 motorov prvého stupňa) bol cez 35 000 kN, čo bol enormný výkon. Výstupová rýchlosť plynov z motorov bola skoro 2.6 km za sekundu (na úrovni mora) a žralo to viac ako 13 ton tekutého paliva za sekundu, ktoré bolo tlačené do motorov mimoriadne výkonnými turbočerpadlami.
Nazad k hlasovaniu. V prípade, že by sa zahlasovalo za prerušenie letu, prázdny prvý stupeň by sa od rakety neoddelil a stabilná raketa by zotrvačnosťou pokračovala v svojej trajektórii, kde by bola ideálna možnosť na oddelenie veliteľského modulu s posádkou, ktorý by elegantne pristál do pár desiatok minút. Veliteľský modul je ten malý kužeľ, ktorý je dobre známy zo všetkých pristáti misií Apollo. Modul by skončil v mori na padákoch a zvyšky rakety by zničila mohutná autodeštrukcia, kde zvyšky trosiek by taktiež po nejakom čase skončili v mori, konkrétne v Atlantickom oceáne.
Za asi desať sekúnd sa všetci v riadiacom stredisku zhodli, že nie je dôvod nepokračovať, hoci boli priame dôkazy, že sa evidentne niečo stalo, ale všetky systémy celku fungovali ďalej. V hre boli obrovské prachy a práca tisícok ľudí, vrátane životov trojčlennej posádky.
V čase 2 min 15 sekúnd, čiže 15 sekúnd po iniciácii hlasovania, ktoré trvalo 10 sekúnd, požiadal John Aaron Geralda Griffina, aby dal príkaz posádke, aby okamžite nahodila odstavený primárny zdroj energie tvorený z trojice kyslíkovo-vodíkových článkov, ktorý bol odpojený od systémov v čase zásahu silným EMP z prvých dvoch bleskov, 36 sekúnd po štarte. Bez tohto zdroja energie by sa nedalo pokračovať ani na obežnú dráhu, ani k Mesiacu. Toto všetko mali stihnúť ani nie za 10 sekúnd. Keďže na všetkých postoch, od týpkov v riadiacich strediskách až po členov posádky, sedia absolútni borci, ktorí mali k dispozíciu techniku (vtedajšiu) vymyslenú a zmontovanú ďalšími absolútnymi borcami, tak to dopadlo úspešne a tesne pred plánovaným časom oddelenia prvého stupňa sa podarilo nemožné. Letí sa ďalej.
Cesta na obežnú dráhu, vrátane zaparkovania na stabilnej obežnej dráhe bol už chill, jedine pilot veliteľského modulu sa musel ešte popasovať so stratou orientácie inerciálnej navigačnej platformy, ktorá má na starosti orientáciu rakety v 3D súradniciach. Nebola poškodená, len bola akoby po resete, čiže mimo nejakej vzťažnej sústavy. Tu bolo treba manuálne nastaviť. A keďže pilot bol zo starej školy a vedel bez problémov používať základnú navigačnú pomôcku z posledných storočí moreplavby a vzduchoplavby, tak to bola pre neho malina. Použil hodinky, sextant (povinná výbava každej posádky programu Apollo) a známe hviezdy a bolo po probléme.
Ale všetkých trápila ešte jedna vec. Stav padákov a funkčnosti aktivačnej pyrotechniky pre ich otvorenie. Ako dôsledok stavu po zásahu bleskom. Jednoduchá logika hovorí, že pokiaľ boli nefunkčné, tak by to neprežili ani po prerušení letu, medzi druhou a treťou minútou po štarte. Zistili by to niekoľko minút po oddelení veliteľského modulu, počas voľného pádu, v čase keď sa mali aktivovať prvé padáky. Čiže buď fungujú, alebo nie. Pokiaľ nie, zabili by sa už skôr, takto aspoň splnia stanovené úlohy misie, ktorých mali na Mesiaci až-až. A zabijú sa až pri návrate po viac ako týždňovej misii. Pokiaľ fungujú, nič sa nedeje, všetci sa vratie šťastné domov. Cesta na Mesiac bola voľná. Išlo sa ďalej.
Pre prípadných milovníkov konšpirácii, vo vzťahu prežitia človeka k prechodu, či preletu Van Allenových pásov, uvediem toto:
za A: je trajektória vždy plánovaná cez oblasť kde je najnižšia koncentrácia a najmenšia ich hrúbka z pohľadu pôsobenia magnetického poľa, ktoré vlastne túto škodlivú vec eliminuje.
Za B:, čas, ktorý sa v ňom americké posádky zdržovali bol zhruba 2-3 hodiny, čo vyplýva zo samotnej trajektórie, či rozdielnych rýchlosti v danej časti trajektórie, čiže v blízkosti Zeme sa išlo vždy najrýchlejšie, už len z dôvodu opustenia obežnej dráhy druhou kozmickou rýchlosťou. To platí aj pri návrate nazad.
Za C: to bola samotná konštrukcia plášťa modulu, čiže obrovské množstvo hliníka a pár ďalších zmesí kovov. Takže astronauti boli vystavení žiareniu asi tak ako ľudia čo robia na RTG pracoviskách, prípadne v JE.
Zvyšok misie prebehol podľa stanoveného plánu, vrátane plánovaných aktivít na Mesiaci a úspešného návratu na zemský povrch.
Rád by som, na záver – ako zaujímavosť z pohľadu prípravy všetkých posádok programu Apollo, poznamenal jednu zábavnú vec. Prípravu na ťažko predstaviteľný rachot a vibrácie z hluku, aj z pôsobenia enormných síl počas horenia prvého stupňa, čo bolo tých spomínaných +- 160 sekúnd, do ukončenia jeho činnosti. Vonkajšia hladina hluku bola 175 dB. Vnútorná bola na hranici znesiteľnosti, hoci tých 5 motorov prvého stupňa ste mali viac ako 100 metrov pod riťou.
Je to niečo podobné ako keby ste stali pár metrov od najsilnejších a najvýkonnejších súčasných štadiónových PA audio systémov, tých najtvrdších kapiel, počas tej najväčšej mydlenice, aj tak by to bol iba zlomok toho akustického tlaku. Astronauti sedeli v špeciálnej miestnosti, vo svojich skafandroch a púšťali im tých 160 sekúnd, zo zhlukov obrovského množstva najsilnejších vtedajších reproduktorov, ten akustický prejav prvého stupňa, ktorý vám prenikal celým telom a triasol s vami nepredstaviteľným spôsobom. Škoda, že túto fázu letu komerčné filmy, ktoré sa týkali programu Apollo, nezachytili 1:1, tak ako to bolo naozaj.
