Táto vec bude oriešok. Prvý raz bola nahraná začiatkom roku 1968, druhý raz bola nahraná začiatkom roku 1969. Prvý raz vydaná na kompilácii NO ONES GONNA CHANGE OUR WORLD koncom roka 1968, druhý raz vydaná na LP Let It Be v 1970. To bolo zhruba trištvrte roka po poslednej spoločnej štúdiovej schôdzke skrz finiš na LP Abbey Road.
Je to Johnova vec, ktorá je charakteristickým zástupcom jednej z jeho podôb skladania. John robil buď takéto akusticko-lyrické záležitosti, alebo popovo-rockové songy, alebo veci za ktoré by sa nehanbil ani Cobain v časoch najťažších depresií zo svojho pokazeného žalúdka – to znamená veci hudobne, zvukovo a textovo maximálne na hrane bytia a nebytia. LSD a heroín narobí predsa svoje. Táto pieseň je nadpriemerná svojou jednoduchosťou a čistotou, čo pre starého nebývalo zvykom. Môžem spokojne napísať, že je to skvelá Johnova vec s milým textom.
Verzia, ktorá bola súčasťou LP Let It Be, je dochutená zvukovým bujónom Phila Spectora, neskoršieho Johnovho dvorného štúdiového zvukára. Táto verzia bola doplnená ženským zborom a decentnou filharmóniou, s ktorou mal Paul dodatočne na celej Let It Be problém, keďže finálny master bol robený bez členov The Beatles a nie každému sa všetko páčilo. Paula to celkom nasralo a definitívne sa na to vysral – uviedol to ako jeden z dôvodov, že prečo už nechce byť súčasťou panského klubu menom The Beatles. LP verzia obsahuje aj Paulove piano a neobsahuje Georgovu sitár. Pôvodná verzia je decentná vec so spevom (jedným), jednou akustickou gitarou, jedným indickým nástrojom, Ringovými maracas a hammondom síra Martina. Bez Paula. Pesničke niet čo vytknúť, čas na ňu nemá vplyv a mohla by vzniknúť hocikedy.
Prvý krát som ju začal vnímať asi v 15-tich a nevedel som k nej zaujať žiadny postoj. Netušil som o čo ide. Nešla mi do súvisu s ich inou tvorbou, ktorú som omieľal dookola, vlastne celá LP Let It Be bola v porovnaní s inými mix podpriemerných a nadpriemerných záležitosti. Teraz tú vec počúvam iba vtedy, keď si ju hrám sám a je naozaj vymyslená vymakane. Vymakane jednoducho a navyše sa aj dobre spieva, je v neutrálnych polohách Johnovho hlasu.
Výsledkom je známa pesnička Johna Lennona vydaná pod hlavičkou The Beatles v závere ich spoločnej existencie. Patrí medzi nadpriemerne a netuctové záležitosti aj vďaka netradičnej a možno aj zbytočne smutnej lyrike Johnovho textu, ktorý má ináč optimistické posolstvo.
P.S. Tomáš Sloboda (jeden z členov výbornej slovenskej kapely Le Payaco) nahral veľmi zaujímavý cover tejto pesničky, ktorý je svojou podstatou mixom obidvoch bítlsackych verzií. Mimochodom všetko, čo je počuteľné na nahrávke si Tomáš nahral sám >>> https://www.youtube.com/watch?v=91Em3i0sz3U
