The Fool On The Hill, song, ktorý som objavil v strede puberty, kdesi na začiatku strednej školy. Rádio Devín za socíku (či skôr v jeho koncoch) spravilo, okrem iného množstva záslužných veci, aj toto: každý mesiac(od januára) prehralo jednu kompletnú LP od Chrobače, bez vsuviek, s jemným úvodom na začiatku. K mojej prvej kompletnej zbierke nahrávok tejto kapely som sa dopracoval nahrávaním z rádia Devín. Pásky sa postupne zničili, ale zvuk, tóny, slová, toto všetko ostalo natrvalo zapísané v mojej pamäti.
Magical Mystery Tour, ktorý nasledoval po zvukovej revolúcii menom Sgt. Pepper’s Lonely Hearts Club Band, bol pre mňa absolútny zážitok. Hlavne zo sviežeho zvuku, niekoľkých nadpriemerných popových songov a pár haluzí, aby sa nepovedalo, že hráme iba pre dievčatá a staré mamy. Samozrejme tento LP/EP/SP hybrid menom Magical Mystery Tour obsahoval aj hymnický song o láske, ktorý som tu dávnejšie spomínal, čiže All You Need Is Love. The Fool On The Hill nebol ani pop, ani ťažká psychedélia. Bol kdesi na rozhraní týcho žánrov.
Dá sa do neho vhupnúť rôznymi spôsobmi. V svojej podstate je to skladba, ktorú autor ako Paul – vo vrcholnej kompozičnej kondícii – vypľuje za desať minút, keďže je absolútne jednoduchá. Možno sa trochu zapotil s medzihrou, medzi slohou a refrénom, s ktorou sa možno trochu babral, keďže tam sú najväčšie dramatické zvraty, s odvážnymi tónmi (ich sledom – nie výškou) a kde sa vyhral aj s textom.
Inšipirácia k songu mohol byť obyčajný hlad po ďalšej vecičke – proste ráno o druhej popoludní sa zobudím, dám si kávu, trochu afgánskeho hashu, sadnem za piáno a zachram prvý najtrápnejší durový akord so smiešnym popevkom na -na- na – na ….. day after day …. na – na – na – na……. alone on the hill …… dám si ďalší shot ….. a zrazu sa začne vec hrať sama. Teraz tam vrazím dramatický a o tón vyšší mólový akord a začiatok medzihry je poriešený . Refrén je zbúchaný raz-dva-tri, a aby to nebola taká nuda, spravím na záver refrénu harmonickú mol/dur fintu.
Toto sa udialo v dome Paulovho otecka v Liverpoole, niekedy v období krátkej prestávky počas nahrávania LP Sgt. Pepper’s Lonely Hearts Club Band. Neskôr prehral nejaký náznak skladby Lennonovi, že čo si o tom myslí. Mal už myslím časť textu. John mal hrozné nervy z niektorých Paulových pesničiek, ktoré sa neskôr dostali na LP Sgt. Pepper’s Lonely Hearts Club Band, alebo White Album. Napríklad When I Am 64 bytostne neznášal a kľudne by Paulovi zaplatil aj 1.000.000 vtedajších libier, aby to na albume nebolo. Toto (Fool On The Hill) mu vôbec nevadilo, nakoľko to nebola úplná blbosť, tak ako zopár Paulových songov pre staré matere, ktoré potom neskôr bežne vypúšťal.
Asi o päť mesiacov – 6. 9. 1967 – sa Paul znova prebral okolo druhej popoludní, tentoraz už v Londýne na Cavendish Avenue, dal si svojho obligátneho jointa a zavolal technikom do štúdia: „Tak čo? Ste tam? Môžem dobehnúť?“ Znudení technici, že čo zase otravuje s blbosťami, odpovedali: „Jasné, dôjdi“ . Paul si dal tričko, kraťasy, šľapky kristusky, tmavé okuliare, porozdával zopár podpisov pred domom a odcupital do dobre známeho štúdia, ktoré bolo pár minút od jeho bejváku. Tam dal z fleku pokus, ktorý môžete počuť na Anthology 2. Ďalej sa k tomu nevracal.
Zvyšok kapely sa pozliezal zo súkromia svojich domovov skoro ráno 25. 9. 1967. Pokračovali ešte ďalší deň, čiže nanovo prehrali nejaké detaily, ktoré sa im nepáčili. Na tretí deň pridal Paul ďalší spev a následne pesnička asi mesiac hnila zašitá na nejakom páse. 20. 10. 1967 do štúdia naklusala trojica flautistov a statočne sa vyfúkali zo svojej fúkacej podstaty a nádherne dochutili túto milú piesenku. Plus tam boli na tajných harmonikách dvaja týpkovia z Moody Blues a nejakí miestni vyhulenci zo štúdia(ktorých tam bolo vždy plno), ktorí obsluhovali rôzne hrkátka. No nechoďte si zahrkať na nahrávku tejto galakticky známej kapely, keď je možnosť, pričom kapela možno o tom ani netuší. Dám malú odbočku, aby som vysvetlil predchádzajúce slová. Niečo podobné ako keď Paul chodil na tajňáša v hĺbke noci prehrávať stopy svojich, doma spiacich a chrapajucich spoluhráčov, hlavne počas nahrávania White Album. Potom prídeš ráno do štúdia a zistíš, že to som ja takto zahral včera? To som naozaj hral ja??!! A povieš si , že mal by som obmedziť to hulenie a chľast a ďalej to neriešiš. “Problém” bol to, že Paul je známy ako basista a spevák, ale na akustickej gitare a klavíri hral tak dobre ako nik iný z kapely. John obsluhoval hlavne verklíkove gitary, výnimočne dal nejaké to sólo, ale taktiež vedel čo-to na klavíri. George bol skrytý talent. Výborný na všetkých druhoch akustických a elektrických gitár, nadpriemerný na base a priemerný na klavíri. Ringovi to bolo jedno. Bol vyrovnaný s tým, že bol stále jeden z najlepších bubeníkov v kapele. A užíval si to.Čiže aj George s Johnom, keď vedeli, že Paul dnes nedolezie a oni pracovali na svojich veciach, tak občas niečo tajne nahrali, či prehrali, hlavne George rád zdvojoval kadejaké jednoduchšie basy, John detto – ale iba taký punk na gitaro-base Fender Bass VI, ktorú vidno napríklad na videu k pesničke Let It Be, prípadne Hey Jude, kde basu vlastne obsluhoval. To bola malá odbočka od podstaty pesničky.
Video k tejto veci tiež patrí medzi skvosty. Vznikalo na viackrát, časť z neho bola nasnímaná počas ich trojtýždňovej cesty, kde vznikal skvelý haluzácky film Magical Mystery Tour. V autobuse sedí riadne vysmažený Paul so zakalenými a krvavými očami vedľa blondíny, s ktorou sa určite riadne po večeroch vyhral, napriek tomu, že ešte fungoval s Jane. Neskôr sa vo videu objavujú decentné zábery prirodzenia samotného Paula, keď mu spadli nohavice počas skákania a on bol naostro. Plus vznik samotných záberov Paula na kopci počas úsvitu mal zaujímavé pozadie.
Výsledok je taký aký je. Táto vec patrí svojou podstatou k tým jednoduchým a krásnym pesničkám, ktoré Paul vedel zbúchať za pár minút. Doplnil to textom o bláznovi, ktorý samozrejme nie je žiadny blázon. Zvuk nahrávky bol v kontexte doby ťažko zaraditeľný, keďže vtedy sa diala asi najväčšia zvuková revolúcia v dejinách celej popmusic na celoplanetárnej úrovni. Samozrejme je to, že iniciátormi tejto zmeny boli mladí chlapci, ktorí sami kukali, čo sa to deje, čo všetko sa dá a nedá, čo si môžu dovoliť, čo už nie, chlapci ktorí mohli od istého času všetko. Osobne hrám túto pesničku veľmi rád, hlavne na akustickej gitare, naozaj je vymyslená veľmi konzistentne, čiže drží pokope na každom nástroji, ktorý dokáže zahrať akordy.
