Moje malé dievčatko sa ma na večernej prechádzke spýtalo toto:
“Ocko? Aké veľké sú hviezdy? A ako sú ďaleko, či blízko?”
A neskôr, doma, začala zábava cez opis pomocou špendlíkových hlavičiek. Povedal som jej, že predstav si, že Slnko je ako špendlíková hlavička. Pričom veľkosť Slnka som jej oproti iným veciam zadefinoval neskôr, ale pochopila, že Slnko je aspoň 115x väčšie (v priemere) ako Zem a že najväčšie hviezdy sú v priemere viac ako 2000x väčšie ako Slnko (Canis Majoris – vzdialená od nás 3900 svetelných rokov).
Ale nazad k špendlíkovej hlavičke. „Takže, Eli, vidíš, túto malú špendlíkovú hlavičku? Tú milimetrovú mikroguľku? Najbližšia hviezda pri nás je podobná špendlíková hlavička vzdialená od nás viac ako 40 kilometrov“. Toto si trochu nevedela predstaviť, tak som jej povedal, že to je ako keď ideme z Košíc na výlet do Michaloviec, že to je približne tak ďaleko. Dve špendlíkové hlavičky medzi ktorými je hodina cesty autom.
Odbočka o dĺžke niekoľkých odstavcov.
Ako sa dá k tomuto zisteniu dopracovať? Úplne jednoducho, stačí vám jedna z hlavných konštánt relativistickej fyziky, čiže rýchlosť svetla a jednoduchá kalkulačka.
Rýchlosť svetla:
- +- 300 000 km za sekundu
- +- 1 080 000 000 km za hodinu
- +- 25 920 000 000 km za deň
- +- 9462 780 000 000 km za rok
Takže jeden svetelný rok je vzdialenosť približne 9462 milárd kilometrov.
Keď sa teda prepneme do mierky že milión skutočných kilometrov bude v našej mierke, či zmenšení 1 (jeden) millimeter, tak nám vyjde čo? Že jeden náš meter bude miliarda kilometrov po zmenšení. V tejto mierke bude mať Slnko priemer 1.4 milimetra. A v tejto mierke bude mať svetelný rok dĺžku, či vzdialenoť 9462 metrov, teda skoro 9.5 kilometra. Najbližšia hviezda (ak nerátame Slnko) je od nás vzdialená 4.22 svetelného roka, ide o hviezdu Proxima Centauri, ktorá má asi 1/6 priemeru Slnka a je súčasťou hviezdnej sústavy zloženej z troch hviezd Alfa Centauri A , Alfa Centauri B a samotnej Proximy.
Vo finále nám teda vychádza v zmenšenej mierke vzdialenosť 9462 metrov x 4.22, čo je približne 40 kilometrov. Takže tak. Toto je približná vzdialenosť medzi väčšinou “špendlíkových hlavičiek”, z ktorých je tvorená naša Galaxia, resp. jej ramená. V galaktickom jadre sú tie vzdialenosti oveľa menšie a hustota výskytu hviezd je skutočne obrovská.
Teraz sa prepneme do mierky, že jeden svetelný rok bude mať dĺžku 1(jeden) millimeter. V tejto mierke bude najbližšia hviezda od nás vzdialená 4.22 milimetra a naša Galaxia bude mať priemer +- 100 metrov, pri priemernej hrúbke galaktického disku 1 meter. Inak pomer priemeru a hrúbky je niečo ako zmenšené CDčko.
V tejto mierke, keď bude 1 (jeden) svetelný rok jeden milimeter, tak najbližšia ďalšia galaxia (podobne veľká ako naša) bude od našej Galaxie vzdialená asi 2.5 kilometra a takto sa dá pokračovať vo vyšších radoch ďalej a ďalej a ďalej a ďalej. V našej zmenšenej mierke, keď je jeden svetelný rok jeden millimeter siaha náš dohľad do vzdialenosti viac ako 13 000 našich kilometrov, čiže nami pozorovaný, či pozorovateľný vesmír je guľa (ktorej sme fiktívnym stredom) s priemerom skoro 30 000 kilometrov. Chápete v čom sa nachádzame? V niečom, kde najbližšia hviezda je vzdialená od nás akože 4 milimetre, v niečom čo má priemer tých 30 000 kilometrov. Samozrejme, že skutočná veľkosť, bez ohľadu na mierku, ktorú som použil, je mnohonásobne väčšia ako nami zachytený pozorovaný vesmír. Ak má nami pozorovaný vesmír priemer cez 30 milárd svetelných rokov, tak celý vesmír – ako priestorová štruktúra – môže mať číslo blížiace sa k 100 milardám svetelných rokov priemeru. V nami pozorovanom vesmíre sme zatiaľ indikovali výskyt stoviek milliard galaxií, ktoré sú súčasťou hierarchických štruktúr, ktoré spomeniem nižšie.
Koniec odbočky o dĺžke niekoľkých odstavcov.
Keď moja malá dcérka videla z balkóna oblohu posiatu tisíckami hviezd, tak jej to nešlo veľmi do hlavy, ale snažil som sa jej vysvetliť, že medzi všetkými tými špendlíkovými hlavičkami sú jednoducho obrovské vzdialenosti. S tým, že väčšina tých hviezd, ktoré vidí, sú vlastne naši relatívne blízki susedia v jednej obrovskom útvare, ktorý je naša Galaxia. Na vysvetlenie vzdialenosti v Galaxií a ďalších veci, ktoré súvisia s týmto, má ešte nedostatočnú predstavivosť ohľadom dĺžok. Ale každopádne pochopila, že hviezdy, hoci sa to tak javí, nie sú natlačené pri sebe, ale je medzi nimi obrovské prázdno. S tým, že v našej Galaxií je niekoľko stoviek milliard takýchto špendlíkových hlavičiek. To už bolo mimo jej chápania. S ešte malou poznámkou ohľadom toho, že naša Galaxia je vlastne ničotné malé nič, ktoré je s miliardami ďalších podobných ničotných nič súčasťou nášho „blízkeho“ vesmíru. Pochopila, že vesmír je obrovský, megagigantický útvar plný vzrušujúcich vecí.
K tomuto dodám ďalšiu zaujímavosť, ktorú som opisoval už dávnejšie a ktorá ma fascinuje už celkom dlhý čas a nedáva mi občas spať.
Hovorí niekomu z vás niečo názov Great Attractor, alebo Veľký Priťahovač? Je to od nás síce pekne ďaleko, ale z pohľadu rozmerov pozorovaného vesmíru, je to tu, hneď za humnami.
Naša Galaxia je súčasťou jedného veľkého útvaru, ktorý je tvorený množstvom desiatok galaxií. Tento útvar je malou súčasťou ďalšieho veľkého útvaru. A aj tento ďalší veľký útvar je opäť malou časťou ďalšej gigantickej priestorovej štruktúry známej pod názvom Laniakea. Ako keby naša Galaxia bola makové zrnko nachádzajúce sa v niečom, čo má rozmery stredne veľkej izby.
No a celý tento útvar sa pohybuje smerom k spomínanému Veľkému Priťahovaču, či skôr Veľký Priťahovač veľkú časť svojho okolia (ktorého súčasťou je aj Laniakea) extrémne priťahuje – je to nejaké zoskupenie hmoty s extra silným gravitačným poľom (ekvivalent príťažlivosti desiatok milárd čiernych dier).
Aby toho nebolo málo, aj toto všetko je ďalšou malou podmnožinou ďalšieho nadcelku z ktorého už je jasná trojrozmerná štruktúra skutočne hlbokého vesmíru, z ktorej je jasná hustota stoviek milliard galaxií a ich vzájomného pohybu. Mimochodom aj toto je iba skutočne extramalá časť priestorového rozmiestnenia hmoty v ktorej sa nachádzame.
Pre lepšiu predstavivosť uvediem ešte toto. Vesmír, či skôr priestor, ktorý pod týmto chápeme, je homogénny, či izotropný až od istého priestorového členenia. Uvediem iba rozmiestnenie hmoty a energie v priestore. Priemerná objemová hustota, či rovnomerný výskyt hmoty v priestore je citeľný zhruba od kociek, ktoré majú stranu dlhú 300 000 000 svetelných rokov.
Takže si predstavte, že vesmír je tvorený (nie doslova) z tisícov kociek rozmerov 300 miliónov x 300 miliónov x 300 miliónov svetelných rokov. Pričom priestorové rozmiestnenie hmoty v danej kocke (galaxie – miliardy galaxií ) je vždy jedinečné. Čo majú tieto kocky zhodné je množstvo hmoty a energie v nich. Čo je rozdielne a jedinečné, je tá vnútorná štruktúra, pripomínajúca negáciu kvalitného ementálu. Obrovské zhluky galaxií ako keby boli tunely kocky syra a prázdny priestor medzi nimi by bol vlastne samotný syr. Keď sa odzoomujeme dostatočne ďaleko, napr. na výrez 10 miliárd x 10 miliárd x 10 miliárd svetelných rokov, tak to, čo by sme videli by nám pripomínalo niečo ako neurónovú sieť, teda priestor plný vlákien, medzi ktorými je nič, doslova nič. Niektoré priestory ničoty sú bubliny o priemere 1 miliardy svetelných rokov. Opäť sa dáme do mierky, že jeden svetelný rok bude jeden MILIMETER. V tomto prípade budú vyššie spomínané kocky, ktoré majú stranu dlhú 300 miliónov svetelných rokov, kocky o rozmeroch 300 KM x 300 KM x 300 KM. Najbližšia hviezda od nás je v tejto mierke 4 milimetre ďaleko a naša Galaxia má priemer 100 metrov a najbližšia ďalšia galaxia bude od nás vzdialená viac ako 2 KM. Teda tie najväčšie priestory ničoty môžu mať priemer aj 1000 KM.
Predstavte si, že by ste sa zjavili zrazu v strede bubliny, kde sa hociktorým smerom vo vzdialenosti 500 000 000 (500 miliónov) svetelných rokov nič, ale absolútne nič nenachádza. Možno pár atómov hmoty na megakilometre kubické priestoru.
Obrázok nižšie nesúvisí s vyššie spomenutými kockami, skôr tie tri kocky naznačujú (zľava doprava) zmenu rozmiestnenia hmoty v čase, pričom jednotlivé svetlé vlákna môžu mať hrúbku, či priemer desiatok až stoviek miliónov svetelných rokov.
Pokračovanie článku pod obrázkami.
Záver diskusie s malou dcérkou bol filozofický. „Ocko? A ako to celé všetko vzniklo a kedy?“ Na toto som jej povedal, že to je otázka na ktorú neexistuje jednoduchá odpoveď. Sú na to rôzne pohľady. Množstvo z nich ponúkajú rôzne náboženstvá a ďalšia časť je postavená vyslovene na vedeckom základe, ktorý mi je samozrejme oveľa bližší.
Pokiaľ ide o vesmír a veci, ktoré sa týkajú paradoxu viery, z pohľadu nejakej životnej filozofie, ktorá je tu od prapočiatku ľudstva a nejakého sebauvedomenia si, musíme odstrihnúť od svojho vnímania veci istú mieru mystiky. Nie je to ani ateizmus, skôr to má bližšie k agnosticizmu, ale ani táto škatuľka na to nefunguje úplne tým správnym spôsobom.
Bude to síce o „Ňom“, ale nič dehonestujúce, iba na zamyslenie.
Čo ak je takéto vnímanie sveta, cez nejaké osobné, prípadne „Master“ božstvo, iba nejaká vývojová úchylka ľudstva? Niečo ako dočasný most medzi fázou prvotného uvedomenia seba samých (z pohľadu dávnych predkov) a tým, čo môže, ale nemusí byť o pár storočí, či tisícročí, alebo desaťtisícročí
Stále narážam na to, že stále nemáme nejaké overiteľné informácie o žiadnom „Bohovi“, špeciálne nie o takom, ktorý by sa nejako zaoberal bežnými prevádzkovymi záležitosťami vesmíru
Ako je možné, že my – ako inteligentné bytosti, stále používame osobného boha ako postavu – utešiteľa a vysvetľovača všetkých tých vecí, ktoré sú nad rámec nášho chápania?
Teraz si predstavte, že už v tejto chvíli komplikovaný ľudský genóm, by mal v prípadnej ďalekej budúcnosti, vďaka neustálej evolúcii, o jeden rád viac informácií. Je jasné, že náš genóm sa každou ďalšou generáciou jemne mení a prepisuje.
Narážam na to, čo som uz písal, ohľadom rôznych božstiev, ci náboženstiev. Telo, aj myseľ sa nám vďaka tej neustálej zmene genómu, vyvíja. Telo už máme celkom vyladené k dokonalosti (hlavne ženské, za účelom sexuálnej interakcie), ale myslenie je v mnohých prípadoch stále pozadu. Hlavne, čo sa týka predstavivosti, tvorivosti, slobodného rozhodovania, pochopenia množstva krásnych a zaujímavých vecí, ktoré nesúvisia, aj súvisia s nami.
Aby on, čiže nejaký prípadný Boh mohol ako-tak uspieť, tak sa celkom zapotil. To, že dokázal z prvotných subatomárnych častíc, za pomoci rôznych hviezdnych kataklyziem, vytvoriť atómy, to je nič, musel z tých atómov vytvoriť život. Čo je tiež nič. Makačka začala, keď sa to rozhodol vylepšiť tým, čo sa dá definovať ako inteligencia. A ňou disponuje množstvo živočíchov. Fuška začala, keď sa to snažil dokopať k nejakej miere sebauvedomenia a schopností, ktoré umožňujú živým bytostiam transformovať všetko okolo seba (čiastočne), tak ako to dokážeme my.
To hľadanie toho dokonalého stavu, ktorý začína malým rozsahom počiatočných parametrov, ktoré naštartujú premenu nekonečnej energie na hmotu, ktorá by mala po miliardách rokov skončiť v dokonalej harmónii.
Lenže štatistika nepustí , máločo sa podarí na prvý pokus. Špeciálne v tom gigantickom časopriestorovom merítku. Čiže náš Bôžik sa tiež musel (či skôr musí) bavkať s nekonečne veľkým množstvom vesmírov, z ktorých sa mu snáď jeden podarí dokončiť do podoby absolútnej dokonalosti. A ten náš to určite nebude, žijeme si v takom malom bezvýznamnom vesmírčeku.
Berte to všetko s nadhľadom, nie sú to žiadne fakty, ani posmešky, skôr som sa snažil na to pozrieť „božskými“ očami, že či to tak môže byť.
Je jasné, že nie a skutočná pravda je úplne niekde inde a nikto sa ju nikdy nedozvie.
To je všetko, ohľadom vzdialenosti a veľkosti.
