Je to výnimočné, nádherné, pomalé trojštvrťové blues, jedno z dvoch najlepších Lennonových blues, ktoré stvoril. Jedna z najlepších Johnových vecí. Je to z konca ich kariéry, vznikla na pomedzí rokov 1968/69 (v kapelovom obsadení), nachádza sa na albume Let It Be. Veľký paradox je to, že tu sa naozaj John donútil k výkonu, aký nepodal už dlhšie, nakoľko bol vtedy veľmi limitovaný (na všetkých frontoch) svojou ťažkou závislosťou na heroíne, ktorá začala polrok predtým. Áno, John bol vtedy v pekných sračkách z viacerých dôvodov a jeden z nich bol práve heroín, ktorý bol pre neho relatívna a neodskúšana novinka. S LSD sa už veľmi nebavkal, tam to už obhrýzol zo všetkých strán.
Poďme na samotnú vec. Je to živák, živá nahrávka z ich posledného spoločného vystúpenia pred pár známymi z kšeftu, na streche štvorposchodovej zašitej budovy v samotnom centre Londýna, kde mali The Beatles hlavný stan počas ich posledného obdobia. Samotný autor túto vec veľmi nemusel, bol to pre neho v istom zmysle odpad. Myslím si, že to až tak vážne nemyslel, inak by ju tak vnútorne neprecítil, čiže musel ju mať počas toho krátkeho času, kedy sa kapela viac ako mesiac trdkala s filmovaním svojich skúšok (vzniklo z toho LP a film LET IT BE), celkom rád. Ani sa nečudujem. To ako tu hrá zvyšok kapely s hosťom na elektrickom piane je čistá lahoda. Minimal, ale taký lahodný, aký dokážu vyprodukovať iba skutoční borci v danom remesle.
Text je v istom zmysle jemne dofetovaná filozofická polievka o jeho (Johnových) životných mudrach, či skúsenostiach. Nemá žiadny žiadny hlbší význam, takých textov vedel na počkanie vyprodukovať koľko chcel. Čiže po textovej stránke je to naozaj odpad, ako som uviedol jeho slová o pár riadkov vyššie. Vedel písať úplne, ale v úplne inom leveli kvality svojej poézie. Zrejme aj toto je dôsledok jeho vtedajších rastúcich problémov s heroínom.
Song je zaujímavý hlavne po hudobnej a zvukovej stránke. Lennon tu má celkom statočne rozladenú gitaru, ale vôbec to nevadí, stráca sa to vo zvuku celej kapely. Je to teda pomalé 3/4 blues. S nádherným hlavným spevom a parádnymi vokálnymi doplnkami od samotného Paula. Na začiatku dajú chalani unisono riffík na dvoch gitarách a base a potom začne samotný výtvor. Na jednej strane John s jemne rozladenými akordami na gitare a piáno Billyho Prestona, na druhej strane George, ktorý tu hrá krásnu vyhrávkovú gitaru , ktorú zaklincuje jedným mňamóznym fajným sólečkom v strede songu. Nad tým vzadu, v strede, fantastická basa od Paula, s geniálnym poňatím tlcích nástrojov, ktoré obsluhoval jeden z najlepších bubeníkov v kapele, samotný Richard Starkey M.B.E. alias Ringo. Tak ako táto pecka začala, tak aj skončí, chalani dajú unisono riffík na dvoch gitarách a base.
Nahrávka vznikla 30. 1. 1969, v studenom vetre na streche ich pelechu, čiže je neuveriteľné ako to vôbec mohli takto zahrať, so stuhnutými prstami. Tá zima samozrejme vysvetľuje aj jemnú rozladenosť nástrojov, hlavne Johnovej gitary, keď hrá jednoduché akordy vo vyšších polohách. Ťažko povedať, kedy ju John vymyslel, tipujem, že sa s ňou začal hrať na ich niekoľkomesačnom indickom meditačnom pobyte.
Výsledkom je v samotnej podstate výborný výtvor, hoci nepatrí medzi žiadne známe songy, ktoré vymetali hitparády. Pár mesiacov na to spáchali posledný album a bolo po všetkom.
Dávam „Like“. Skladbe, aj popisu skladby. Škoda, že už stiahli orig. video z jutúbu..