Autor knihy, Jochen Brennecke, patrí do tej triedy autorov ako mnou inde spomínaný Miloš Hubáček. Brennecke ide do najhlbšej faktografickej podstaty a jeho kronikárstvo, či rešerše z dostupných zdrojov sa zaraďujú medzi najdokonalejšie celky informácií, ktoré sa týkajú námorných dejín, v jeho prípade hlavne nemeckých.
Nemecké námorníctvo, tým mám na mysli vojenské námorníctvo, bolo jednou z troch častí, ktoré ako celok tvorili Wehrmacht. Teraz píšem konkrétne o období 1935-1945 a Kriegsmarine, ktoré bolo nástupcom Reichsmarine. V stručnosti sa dá napísať že Kriegsmarine zažilo svoj obrovský rozmach vďaka trvalému porušovaniu Nemcami podpísanej Versailleskej mierovej zmluvy, ktorá bola oficiálnym aktom ukončenia prvej svetovej vojny. Zmluva, z pohľadu Nemcov, okrem iného zadefinovala početnosť ich vojska a početnosť rôznych zbraní, či zbraňových systémov. Vojenské letectvo a ponorky boli pre Nemcov zakázané úplne. Blízka budúcnosť ukázala, že vďaka Adolfovi a jeho ambíciám sa stala táto zmluva bezcenným zdrapom papiera. Vo finále toto nedodržiavanie tejto zmluvy znamenalo to, že od roku 1935 mali Nemci takú výbavu zbraní ako máloktorá iná krajina. Či sa to týka pozemných vojsk, či letectva, alebo námorníctva.
Na tomto mieste by sa dali popísať strany a strany textu o strategických plánoch Nemecka z pohľadu využitia jednotlivých zložiek Wehrmachtu a to platí aj pre Kriegsmarine. Špeciálne v roku 1939 Nemci odhadli situáciu tak, že ponorky dostanú absolútnu prednosť. To znamená že všetky dostupné suroviny na stavbu zbraní, či zbraňových systémov pôjdu najprv k ponorkovému priemyslu.
Výsledok bol ten že Nemci postupne postavili cez 1000 ponoriek a vycvičili viac ako 40 000 mladíkov na najťažšiu možnú službu akú ste si vedeli počas druhej svetovej vojny predstaviť. Tu to jemne rozmením na drobné, vo viacerých rovinách. Chce to menší úvod.
Rešpekt k tejto odnoži nemeckého vojska som si vybudoval vďaka jednému filmu a jednej sérii hardcore ponorkových simulátorov. Čo sa týka filmu, tak išlo o film Das Boot (1981), skoro šesťhodinový film, ktorý patrí medzi najlepšie filmy filmovej histórie s vojenskou tematikou. Dĺžka filmu má svoj opodstatnený význam. Doslova popisuje prípravu posádky na viactýždňovú misiu, vrátane dlhej cesty s tragickým koncom. V tomto filme ste držali Nemcom prsty až do konca a na konci filmu ste zatracovali Spojencov. ktorí v závere filmu zabili prakticky kompletnú posádku ponorky, s ktorou ste sa neuveriteľne zžili. Film je zbavený akejkoľvek nacistickej nemeckej propagandy (už by to samozrejme ani nešlo), respektíve vysvetľuje to, že ponorkári s určitosťou netrpeli nejakým obdivom k Adolfovi a jeho zriadeniu. Prípadne ak aj trpeli, tak sa z toho veľmi rýchlo vyliečili, hoci dlhé dní plavby sa nedialo nič, len ste sa viezli a zažívali klasickú “ponorku”, samozrejme na vynorenej ponorke. Pod hladinu sa išlo naozaj iba v nevyhnutých prípadoch. Zážitky každej plavby, či misie boli jedinečné a domov sa vrátil priemerne iba jeden zo štyroch mladíkov, z celkového počtu zúčastnených. Tých viac ako 30 000 chlapcov, ktorí domov neprišli, kleslo ku dnu, spolu so 603 potopenými ponorkami. Tu je vhodné poznamenať, že ponorkové námorníctvo bolo ako jediné postavené na dobrovoľnej báze, nenarukovalo sa tam povinne ako k iným zložkám Wehrmachtu. Napriek dobrovoľníctvu, množstvo mladíkov, ktorí sa chceli stať ponorkármi, bolo obrovské. Náborári vyberali skutočne len to najlepšie, bol to nábor na úrovni výberu astronautov, či kozmonautov, z pohľadu mentálnej odolnosti a ďalších schopností, v zjednodušenej a zrychlenej podobe. Fyzická odolnosť bola samozrejmosťou.
Čo sa týka hier, teda ponorkových simulátorov, tak existuje séria SILENT HUNTER. Špeciálne SILENT HUNTER 3 je z pohľadu komplexnosti celého nemeckého ponorkového snaženia počas druhej svetovej vojny absolútna špička, hoci hra je to už postaršia, ale vyzerá stále dobre. Jej prednosti sú v portofiliu ponoriek (všetky typy a ich odnože) a v simulácii každej možnej veci, ktorá súvisí s funkcionalitou a činnosťou ponorky. Vrátane skillovania, či obmieňania posádky, ktorá mala nemalý vplyv na vaše výsledky. Hra ponúkala neuveriteľne dlhú kampaň, kde ste v jednotlivých misiách riešili doslova každý meter plavby z pohľadu dostupných zdrojov (palivo, munícia, batérie, vzduch, atď. ), museli ste riešiť vyčerpanosť a schopnosti každého jednotlivého člena posádky. Počasie bolo od úplného bezvetria až po mnohodňové atlantické búrky. Po vizuálnej a zvukovej stránke je hra hrateľná dodnes. Kto chce ale zažiť úplné orgie, čo sa týka vizuálu a zvuku, aj keď s okresanou ponukou typov a možnosťami simulácie, tak nedávno vyšla hra U-BOAT, ktorá ponúka zážitok na úrovni filmu, pokiaľ máte patričný hardware. Hra pristúpila k problematike iným spôsobom. Hoci sa môžete potulovať po každom kúte ponorky, vrátane pohybu mimo ponorky (tým nemám na myslí rôzne pohľady kamery, ale pohyb vás, ako kapitána), tak isté veci sú oproti SH 3 zredukované. Je to tým, že toto nie je až tak simulácia technologických možností ponorky ako skôr simulácia života posádky ponorky, s jej všetkými potrebami a povinnosťami. Vizuál tohoto tiulu je naozaj jedinečný, len skutočne potrebujete riadnu výbavu na maximálny zážitok.
Prejdem teraz k tomu, kde som spomínal, že Nemci postupne postavili cez 1000 ponoriek a vycvičili viac ako 40 000 mladíkov na najťažšiu (po psychickej stránke) možnú službu akú ste si vedeli počas druhej svetovej vojny predstaviť.
Počas druhej svetovej vojny ste ako vojak, či člen armády mali množstvo možností, čím nedobrovoľne, alebo v menšej miere dobrovoľne, budete. Pokiaľ ste vyslovene nesedeli kdesi na veliteľstve na zadku, v kľude a teple, v spoločnosti príťažlivých sekretáriek a spojovateliek, tak smrť na vás číhala stále. A je úplne jedno, či ste boli súčasťou dôstojníckej “šľachty”, alebo ste boli mimo dôstojníckeho zboru. Rozdiel bol v odnoží vojska.
Pozemné vojsko malo najviac možností na prežitie v náročných situáciách. V najkrajnejšom prípade ste mohli zdrhnúť z bojiska (ak sa dalo) a prežili ste pár dní navyše, predtým než vás popravili za dezertérstvo.
Letectvo, jedno, či už prieskumné, či stíhacie, či bombardovacie, alebo dopravné, malo menej možností, ktoré sa týkali prežitia. Ale stále ste mali šancu vyskočiť (ak neboli vaše zranenia kritické) a ak sa vôbec dalo ešte z niečoho vyskočiť . Pekne ste pristáli na padáku na zem, kde vás už čakal uvítací výbor. Či už od našich, alebo od nepriateľských chlapcov. Ak sa to stalo nad morom, tak šance na prežitie boli otázne. Špeciálne v arktických a rovníkových oblastiach. Buď zima a zmrznutie, alebo ste sa stali objektom záujmu rôznej morskej mäsožravej fauny, pokiaľ nafukovací čln, ktorý bol súčasťou výbavy, zlyhal.
Hladinové vojsko malo ešte menej možností na úspešne prežitie, pokiaľ došlo k prestrelke. To bolo kto z koho, s tým že aj víťaz súboja bol zvyčajne na franforce. V tej chvíli bolo jedno, či ste priateľ, alebo nepriateľ. Po súboji víťaz vždy pozbieral v mori (pokiaľ bola možnosť) všetko živé (zranené a nezranené), čo prežilo a dalo sa pozbierať z hladiny a išlo sa ďalej.
Nuž a ponorkové vojsko, to bola výzva. Tam, keď došlo k problémom a začali vám ísť dotieravci po krku, tak veľa možností ste nemali, pokiaľ išlo naozaj do tuhého. Z ponorky, ktorá je pod vodou nezdrhnete. Nevyskočíte, neutečiete, neodplávate. Nemáte šancu. Iba čakáte a chcete aby už bolo po tom. Čím skôr.
Takže tak, pre toto majú ponorkári z druhej svetovej vojny môj maximálny rešpekt a obdiv. Je jedno či sú to nemeckí, či americkí, či japonskí. Všetci si užili to, čo zažil málokto. Nemeckí samozrejme najviac, nakoľko ich operačné nasadenie bolo súčasťou strategických plánov Nemecka, ktoré nakoniec nevyšli.
Nazad k tejto skvelej a smutnej knihe. Kniha popisuje veľkú časť nemeckej ponorkovej histórie z druhej svetovej vojny. Popisuje príbehy najznámejších ponoriek, či plavieb, popisuje ponorky z technického hľadiska, popisuje príbehy jednotlivcov, popisuje taktiku boja a popisuje množstvo iných veci. Je skvelou analýzou toho, že prečo sa po prvých úspešných rokoch snaženia ponorkového námorníctva udial v máji 1943 náhly obrat, ktorý bol predzvesťou konca nielen ponoriek, ale aj celého nacistického Nemecka.
K záveru je vhodné poznamenať, že celé investigatívne snaženie autora knihy bolo potvrdené a podčiarknuté informáciami, ktoré boli k dispozícii z vrátených vojnových denníkov, ktoré patrili Nemcom a ktoré Nemecko v časoch Nemeckej spolkovej republiky dostalo nazad.
Kniha vyšla v roku 2011 a má skoro 400 strán textov, schém a zaujímavých fotografií.
P.S. V súvislosti s vyššie napísaným textom sa teším aj na budúcu stavbu nemeckej ponorky VII C/41 v mierke 1:72, ktorá už nejaký čas nedočkavo čaká v hĺbke pivnice.
