Modelárske aktivity dostávajú u mňa zásadný význam za prípadnej výraznej podpory Evangelosa Odysseasa Papathanasioa, ktorý je skôr známy pod menom Vangelis (nar. 1943). Jednoducho modelárčit s takouto hudbou za chrbtom je jedna báseň. Starého reinkarnovaného gréckeho boha Vangelisa som registroval odmala, hoci som netušil, že to je on. Jeho hudba išla ako podmaz k mnohým dokumentom, či vysielaniam, ktoré vysielala ČST (Československá televízia) pred rokom 1989. Je to jednoducho boh. Nepoznám lepší hudobný background pod piplavú modelársku prplačku ako tvorbu a dielo tohoto génia. V svojej najhlbšej podstate to je nedostižná meditatívna hudba najvyššej možnej úrovne.
Za posledných 50 rokov toho stihol chlapík neuveriteľne veľa a púšťať si chronologický výcuc z toho najlepšieho, čo stvoril, tak to je záležitosť na celý deň. Čo skladba, to skvost. Obsiahol množstvo štýlov, čo sa týka výrazových prostriedkov a nevypustil jedinú trápnu vec. U nás ho síce väčšina obecenstva pozná (ako som vyššie spomínal) iba z hudobných vsuviek k starým vedeckým seriálom z produkcie Československej televízie, prípadne zo soundtracku k filmu Dobytie raja, kde úvodný song paradoxne patrí medzi jedinú jednu vec, ktorú bytostne neznášam. Všetkých ďalších tisíc vecí môžem hocikedy. Takisto bol v úplných začiatkoch svojej kariéry členom veľmi zaujímavej skupiny Aphrodite’s Child, kde hral na base a úžasne spieval môj ďalší obľúbený Grék Demis Roussos.
Štatistický najviac počúvam skladby z albumu Spiral, a následne soundtrack k filmu Blade Runner a k filmu The Bounty, čo je niečo ťažko opísateľné, soundtrack k The Bounty je čistý masaker, to je hudba z inej planéty. Ale on má všetko masakralne, navyše čo vec, to z iného súdka.
Samozrejme do toho sa vždy premieša množstvo ďalších jeho skladieb zo 70’s a 80’s, kedy si držal nedostižnú úroveň. Jeho “priamy” konkurent Jarre v podobnom žánrovom poli iba kukal so spadnutou sánkou, že je bez šance. Jarre spravil dva zásadne LP opusy zo 70’s, Oxygene (ďalšia moja topka) a Equinoxe a tým vlastne skončil, keďže zvyšok jeho tvorby je poslabší,resp plochý, zvukovo nezaujímavý a štýlovo veľmi obmedzený. Vangelis bol oproti Jarremu ako Freddie Mercury oproti Johnnymu Rottenovi, hoci to možno pre Jarreho vyznie drsne. Áno aj Jarre je talent a nie malý. Ale nebol génius ako Vangelis.
Na Vangelisovi je zaujímavá jedna vec. Že ten chlap v živote neriešil noty a notový zápis, neovláda ich a nezaujímajú ho. Mal iba svoje šikovné ruky, skvelé uši a geniálne myšlienky, ktoré pretavil do silných kompozícií. Považujem ho za najvýnimočnejšieho autora sirokožánrovej inštrumentálnej hudby za posledné storočia. Platí to hlavne pre jeho tvorbu medzi 1965 – 1995.
Tento génius, skutočný génius hudby, si sám v reálnom čase vymýšľal, zároveň na prvú šupu hral a súčasne nahrával svoje veci. Na hračkách, ktoré si sám vyskladal, resp. na zariadeniach ktoré vymysleli špičkoví elektrotechnickí inžinieri. Vangelis si jednoducho pospájal dokopy obrovské množstvo syntezátorov, keyboardov, efektov, spolu so záznamovými zariadeniami a išiel. Na papieri mal pred sebou rozpísanú blokovú štruktúru danej skladby, aby vedel, kde, čo a kedy stlačiť a hral. Väčšinu veci dal takto na prvý pokus, neskôr sa vedel prplať s detailami. Samozrejme, že bol výborný naturálny neškolený klavirista, nepotreboval teóriu, ktorá by mu nastavila neprekonateľné mantinely v šírke jeho harmonického a melodického záberu. Vďaka tejto schopnosti, či vlastnosti si vedel doslova vyrobiť zvuk veľkého orchestra, za pomoci jeho hračiek. Mal schopnosť zložiť jednoduchú vec pre dva-tri znejúce nástroje, ktorá mala dĺžku 3-4 minúty a takisto nemal problém zložiť hodinovú plochu pre množstvo znejúcich nástrojov, bez ohľadu na členitosť harmonickej štruktúry. Vedel jednu tému opakovať aj polhodinu, svojim typickým hypnotizujucim spôsobom, čo je napríklad prípad soundtracku k filmu Bounty.
Mohol by som samozrejme rozobrať Vangelisa aj ako hudobník, keďže ma v mnohých veciach ako skladateľ inšpiroval. Už v mojich prvých pokusoch pred viac ako 30timi rokmi a som na túto inšpiráciu hrdý. On sa nebál a to je základ. Nebál sa – ako som spomínal vyššie – ani dĺžok skladieb, ani žánrov skladieb, ani množstva nástrojov. Hral sa s tým ako s nekonečným množstvom Lega a tak to mám najradšej.
Tu je stručný výcuc k jeho dielu, sú to primárne jeho zásadné albumy (aj keď nie všetky):
- Albedo 0.39 (1976)
- Spiral (1977)
- Beaubourg (1978)
- China (1979)
- Odes (1979)
- See You Later (1980)
- Soil Festivities (1984)
- Mask (1985)
- Invisible Connections (1985)
- Rhapsodies (1986)
- Direct (1988)
- The City (1990)
- Voices (1995)
- Oceanic (1996)
- El Greco (1998)
- Mythodea (2001)
- Rosetta
Zásadné soundtracky (nie všetky):
- Chariots of Fire (1981)
- Missing (1982)
- Antarctica (1983)
- Sauvage et Beau (1984)
- The Bounty (1984)
- Silent Portraits (1984)
- Francesco (1989)
- The Plague (1992)
- Bitter Moon (1992) –
- 1492: Conquest of Paradise (1992)
- Blade Runner (1994)
Zásadné kompilácie (nie všetky):
- The Best of Vangelis (1978)
- To the Unknown Man (1982)
- Magic Moments (1985)
- Cosmos (1986)
- Themes (1989)
- Mundo Magico De Vangelis (1995)
- Portraits (So Long Ago So Clear) (1996)
- Ask the Mountains (1996)
- Gift… (1996)
- Song of the Seas (1996)
- March with Me (1997)
- Reprise 1990–1999 (2000)
- Cosmos (2001) – 2 CD
- Odyssey (2003)
- Greatest Hits
