Pokračovanie prequelu obrovského cyklu, či ságy, ktorú popri iných veciach vytvoril a napísal Isaac Asimov. Tak ako sa v úvode “Já, robot” rozdali karty a zadefinovali pravidlá, tak v diele “Ocelové jeskyně” začína ísť do tuhého. “Já, robot” bol a je súbor krátkych a vzájomne previazaných poviedok, ktoré zadefinovali robotiku(hlavne tu fiktívnu) ako takú. To znamená dôvod a príčinu vzniku takýchto mechanizmov, ich etablovanie v spoločnosti ľudí, vzorce ich správania, doslova niečo ako skripty pre každú možnú situáciu, ktorá môže nastať v interakcií s ľuďmi.
Jemný súhrn predchádzajúceho, t.j. obdobie deja medzi 1982 – 2050. Ľudstvo ako také, má samozrejme odpor k robotom, hneď od začiatku. Hlavne skrz to, čo sa dá zadefinovať ako automatizácia, ktorá je chápaná (tak ako v súčasnosti) ako minimum zásahov človeka do rôznych procesov, ktoré súvisia s infraštruktúrou, či výrobou, kde jednoduchšia a menej vzdelaná časť ľudskej spoločnosti vyjadruje oprávnene obavy o svoje živobytie.
Tie počiatočné praroboty sú naozaj mechanické jednoúčelové škatule, plné základnej elektroniky, ktorá obsahuje logické obvody, nejaké zdroje energie a ekvivalent nejakej riadiacej jednotky v podobe pozitronickeho mozgu, ktorý tu definovať nejdem. Popri týchto rôznych jednoúčelových automatoch vznikali aj komplikovanejšie mašiny, určené na vykonávanie nejakého multitaskingu, ktorý uľahčoval ľuďom prácu v prostrediach, ktoré človek trikrát nemusel. Beztiaž, vákum, zima, vysoké hodnoty kadejakých škodlivých žiarení. Robotici riešili nepozemskú ťažbu rôznych prvkov, ktorými človek dotoval svoje potreby. A kvalitatívny vrchol produkcie robotov boli humanoidné roboty v podobe teoretických návrhov a rôznych prototypov. Existovalo pár kúskov, s najvýkonnejšími pozitronickymi mozgami, ktoré boli osadené do umelo vypestovaných ľudských tkanív. Samozrejme, že toto bolo v maximálnom možnom utajení. Ľudstvu síce robotická spoločnosť uľahčovala množstvo veci, ale voči robotom bola stále silná opozícia, skrz vyššie spomínané dôvody.
Zhruba v polovici prvej polovice 21. storočia bolo vytvorených niekoľko superpočítačov, určených na koordináciu fungovania všetkého možného, čo súviselo s ľudskými aktivitami. Časť z týchto superstrojov od istého času začala dostávať zadania v podobe návrhu zariadenia, schopné vykonávať presun hmoty na diaľku. Jednoducho mali vymyslieť rakety, či lode na presun (zatiaľ pokusný) k blízkym hviezdam. Bez toho, aby ste v takejto loďke strávili tisíce rokov počas krátkej cesty. Časť superpočítačov kolabovala, lebo po technickej stránke raketku zbúchali, ale s tým, že človek by cestu (či skôr hyperskok) neprežil, takže mašinky sa dostávali do rozporu s ich základnou robotickou etikou, čiže s tým, že robot nesmie svojim pričinením, či aktivitami ublížiť človeku, či nedajbože spôsobiť jeho smrť.
Jedna mašina to zvládla vypočítať tak, že človek to jednoducho prežije, čo bolo overené aj v praxi. Človek sa dostal do počiatočného štádia schopností opustiť Slnečnú sústavu. Múdre hlavy mali viacero dôvodov, aby sa ľudstvo realizovalo týmto smerom.
Dostávame sa teda ku knihe číslo 2., ku knihe menom “Ocelové jeskyně”, ktorá je tak ako veľká časť tohoto cyklu, mix scifi, excelentnej detektívky, psychológie, sociológie a etiky, ktorá funguje univerzálne a trvalo. Presunieme sa do budúcnosti vzdialenej cez 5000 rokov. Ľudstvo sa už pomaly rozliezlo po nejakých 50 blízkych hviezdach. Podotýkam, že tá časť ľudstva, ktorá si to mohla dovoliť. Zem bola preľudnená v rámci vtedajšieho chápania preľudnenosti. Prakticky 99.999999 % ľudí žilo v gigantických útvaroch, ktoré boli pozostatky najväčších svetových aglomerácií. Tieto útvary boli kryté,boli to uzatvorené komplexy pre desiatky milínov ľudí, s kompletnou infraštruktúrou . Človek prakticky von, na denne svetlo nechodil, všetko, vrátane imitácie slnečného svitu bolo v tých uzatvorených komplexoch. Väčšina ľudí dokonca trpela fóbiou z otvoreného priestoru. Mimo týchto celkov bola na Zemi celkom slušná pustatina. Tí šťajstnejší boli mimo Zeme, na planétach, ktoré boli vhodné na existenciu človeka. Na väčšine z tých planét mimo SOL systému žil zlomok ľudí, z ktorých každý mal k dispozícii pár desiatok tisíc robotov, ktoré sa starali o všetko možné a nemožné. Priemerné (veľkosťou) ľudské osídlie sa nachádzalo na pozemku s plochou niekoľko tisíc štvorcových kilometrov.
Pozor, tu nasleduje čiastočný (skutočne malý) opis obsahu knihy.
Dej knihy súvisí s násilným úmrtím človeka, či skôr s vyšetrovaním jeho smrti. Tento človek patril medzi tých, ktorí sa už na Zemi dlhodobo nezdržovali, bol na nejakej pracovnej návšteve a prišiel o život. Vyšetrovaním bol poverený jeden detektív, ktorému sa do toho trikrát nechcelo. Navyše mu jeho nadriadení pridelili parťáka. Parťáka detektíva, ale nie zo Zeme. Proste týpka z domovskej planéty tej obete. Veľmi skoro sa detektív dozvie, že tento týpek je vlastne špičkový humanoidný robot, z čoho je v patričnom a ťažkom šoku, nakoľko roboti sú v tomto čase na Zemi obrovský etický problém. Navyše robot, ktorý sa maskuje tak, že aj školený robotik má čo robiť, aby vôbec zistil, že daná postavička je skutočne umelý mechanizmus. Popri nosnej téme knihy sa v knihe nachádza nie malé množstvo obsahu, ktorý začína postupne vykresľovať svet vzdialenej budúcnosti, to znamená, že autor rozohráva celkom slušnú a hustú partiu, ktorej sa venoval ďalších 40 rokov.
Je potrebné spomenúť jeden dôležitý fakt, či skutočnosť. Medzi pôvodným ľudstvom Zeme a ľudstvom žijúcim v iných hviezdnych sústavách sú zásadne rozdiely, hlavne čo sa týka biológie. Nepozemskí ľudia sú ľudia (bez výskytu rôznych chorôb) dožívajúci sa pár storočí. Tí nepozemštania sú veľmi malou skupinou ľudí, v porovnaní s množstvom ľudí na Zemi. Sú síce rozlezení po 50 blízkych systémoch, a ich nové domovy sú doslova vrcholom prepychu, pohodlia, možnosti, relaxu a ťažkej pohody. Domovom myslím prakticky pustatiny terraformovaných planét vhodné na život. Preľudnenie v prípade takejto dlhovekosti nehrozí, nakoľko pôrodnosť je regulovaná princípmi, ktoré tu nejdem rozoberať.
Ľudstvo – ako také , nachádzajúce sa v malej časti Galaxie– je už rozdelené na frakcie ,ktoré sa nemusia. Hlavne pozemšťania vs.zvyšok. Zem je naozaj slum, špinavý tesný slum, z pohľadu kvality života nepozemštanov . Nuž a hlavná postava knihy, pozemský detektív,vyškolený na vyšetrovania všetkého možného, začína mať vďaka rozširujúcej sa spolupráci s nepozemštanmi (ako jeden z mála pozemšťanov si vybuduje skutočný rešpekt a uznanie) vo veciach celkom jasno a postupne mu dochádza, že ľudstvo nachádzajúce sa na Zemi by malo určite expandovať smerom preč zo Zeme. Detektív mal možnosť pobudnúť nejaký čas mimo Zeme a videl zásadne rozdiely, vo všetkom, čo súvisí s kvalitou života. Detektív a jeho parťák, humanoidný robot, začali byť prvou iskričkou, či impulzom postupného osídľovania Galaxie, ktoré sa začalo rozbiehať pár storočí po jeho smrti, ktoré vo finále, po pár desaťtisícročiach skončilo ľudstvom rozlezenym po veľkej časti Galaxie. Ale toto všetko bude v opisoch ďalších kníh.
Táto dvojka, pozemský detektív a nepozemský humanoidný robot bude dlhý čas hlavnou dvojicou ďalších kníh. Napriek tomu, že dej sa posunie až o dvadsaťtisíc rokov dopredu. Pozemšťan samozrejme už nebude dávno medzi živými, ale humanoidný robot bude ešte tvrdiť muziku (v ťažko predstaviteľnom merítku). Detektív sa bude zjavovať retrospektívne, v opisoch rôznych situácií, ktoré robot s detektívom zažíval. Kniha “Ocelové jeskyně” pokračuje ďalšou kvalitkou “Nahé slunce”. Opis tejto knihy sa nachádza (či bude nachádzať) v ďalšom pokračovaní.
