V tomto prípade Ide hudobnú genialitu 25-ročného Georga, ktorá sa nachádzala na jedinom oficiálnom dvojalbume kapely z roku 1968, ktorý bol známy pod názvom WHITE ALBUM.
Táto vec je majstrovský kúsok z viacerých uhlov pohľadu. Je geniálna aj napr. v najjednoduchšom prevedení akustická gitara-spev, doplnky v podobe nástrojov spoluhráčov z kapely sú doslova drahokamy. Vybrúsené drahokamy, ktoré nepotrebujú dokazovať svoju výnimočnosť. Každý ton z celku je nájdený poklad o ktorého hľadanie sa nejako extra nesnažili. Jednoducho si sadli, spolu vymýšľali a skúšali.
Podstata inšpirácie tejto mimoriadnej kvality bol ale Georgeov základ, ktorý prehral ostatným. Je mi jasné, že prplanie sa s touto pesničkou musela byť radosť pre každého z nich – minimálne Paul ukážkovo potlačil svoje nabubrelé a oprávnene veľké megaego. John si svoje ego prizabíjal s LSD a heroínom, takže bol v podstate rád, že mu popri umeleckých a surreálnych sexuálnych aktivitách s Yoko nejakým spôsobom užitočne plynul čas aj v tejto realite.
The Beatles v tomto období dosiahli vrchol svojho hráčskeho a skladateľského umenia, aj napriek tomu, že nezhody na všetkých úrovniach boli medzi nimi na hranici únosnosti. Keď išlo o výnimočne veci v hudbe, tak sa vedeli krátkodobo vybudiť a spolupracovať. Táto skladba je toho dôkazom. V čase nahrávania tohto skvostu mal Ringo 28 rokov, John 27 rokov, Paul 26 rokov a George 25 rokov. A hral tu ako hosť jeden mladík menom Eric Clapton. Bol superhviezda ako oni. Ale to, aby hrala hocijaká iná známa superstar z rockových božstiev na ich nahrávke jeden z hlavných nástrojov, bolo prvý raz v histórii nahrávok The Beatles.
George začal tento nápad nenápadne vymýšľať v dome svojej mamičky vo Warringtone. V podstate je to veľmi jednoduchá záležitosť, ktorú by mal zahrať každý čerstvý adept hrania na gitaru. Niečo iné je vymyslieť takúto jednoduchú genialitu. A navyše, o ktorej si musíte myslieť, že to už dávno muselo byť vymyslené niekým iným. V roku 1968 bola rocková hudba na takej úrovni, že chrobáky pochybnosti boli namieste – hlavne kdejakí Američania začali kvalitou tvorby dobiehať hlavných svetových iniciátorov progresu, samotných The Beatles. Slová, či text k tejto veci môžu na každého pôsobiť svojim jedinečným spôsobom. Zvuk majú výborný a pointa je Georgeova akože láska ku gitare, k jeho dvojjedinému druhému ja. Neverím tomu. Sadlo to tam a viac sa s tým nesral. Načo aj, keď tak pekne zneli.
Pesničku začali pokusné nahrávať 25. 7. 1968. Boli to hlavne Georgeove akustické spodky s krásnym (zvukovo aj dizajnovo) Gibsonom J-200. Paul tu hral spočiatku piano a Hammond, ktoré nahral aj na finálnu nahrávku. Ohľadom basovej gitary, Paul tu hral na vecičke, ktorú na nahrávkach on sám použil ešte v dvoch veciach z WHITE ALBUM a to v Glass Onion a Yer Blues. Bola to basgitara Fender Jazz Bass, v jeho prípade lefthanded model. V žiadnych iných veciach na nahrávkach The Beatles ju nepoužil, ani pred, ani po tejto nahrávke.
Čo sa týka Erica Claptona, George išiel 6. 9. 1968 tradične autom zo Surrey do roboty v severozápadnej časti centra Londýna, do štúdií EMI na Abbey Road. Eric bol prakticky Georgeov sused a išiel niečo poriešiť do mesta, tak sa spýtal Georgea, či ho nezvezie na jeho hustom aute. Počas jazdy George natlačil Ericovi do hlavy šialený nápad-nahrať sólo do pesničky, ktorú akurát teraz The Beatles nahrávajú. Eric bol dosratý ako malý chlapec, napriek tomu, že nemal dôvod mať takéto pocity a veľmi sa mu do toho nechcelo, keďže hlavne John s Paulom vzbudzovali taký rešpekt, ako žiadne iné postavy zo vtedajšej hudobnej scény. Navyše bol ešte úplne uško-mal ešte o dva roky menej ako George-a miešať sa do nahrávok The Beatles bolo tabu. Jedine Roliši mohli, jedine oni.
John, Paul a Ringo sa potešili nečakanej návšteve a chceli trošku pofrajeriť, takže hrali ako o život a chceli mladému uchu dokázať, prečo sú najlepšou kapelou na svete. Mladé ucho preglglo zopár suchých slín, zobral do ruky Gibson Les Paul, ktorý George volal Lucy a nahral sólečko, ktoré prepláchli cez ADT a dochutili primitívnym oscilátorom. Túto gitaru vlastne Eric podaroval Georgeovi nejaký čas dozadu, ale George ju nejako nežmýkal. Takže si zahral sólo na svojom vlastnom darčeku.
George teda na finálnej nahrávke decentne spieva (niekde unisono zdvojene) a hrá akustickú gitaru, ktorú nahmatáte v pozadí celkového zvuku. Paul hrá geniálny minimal na base, ktorý v refréne podčiarkne takými tónmi, že mi miecha a mozog vibruje počas každého počutia tejto lahôdky. Riadne do toho pečie trsatkom, má nové struny a má to pustené cez nejaký dochucovač. Plus spieva nádherný druhý hlas. Nádherný a nenápadný. Plus hrá piano a Hammond orgán ako som už písal skôr. John masti na elektrickej gitare jednoduché rozklady a také fintičky, hodne Johna. Na Ringa znova ostali iba bubny, detská tamburínka a kastatnety. A hrá tu Eric Clapton, a.h., sólová gitara.
Výsledkom je excelentná, mimoriadne kvalitná pesnička.
Masterpiece Georgea Harrisona, kde mu doprovod hrali naznámejšie mená na svete. Klenot, ktorý bol súčasťou trademarku The Beatles a bude v popredí najkvalitnejších vecí rockovej hudby až do zániku Zeme.
