Táto skladba je síce ľahší žáner, ale o to lepší. Paul by bol spokojný, keďže ide o jeho záležitosť. Vyšla na albume Abbey Road v roku 1969 a bola priebežne nahrávaná od 20. 4. 1969 do 11. 8. 1969.
Jej počiatky siahajú do jamov z Let It Be-skúsili si ju napr. aj 27. 1. 1969 s Billy Prestonom za klávesami. Tieto verzie boli s dvojhlasom Paula a Johna. Špeciálne Johnovi táto vec celkom chutila a mal veľké ambície ju odspievať sólovo, keďže mal pocit, že by to zbúchal lepšie ako samotný autor.
Osobne si to nemyslím, keďže mu v tom období celkom spľasol (zvädol, zmäkol) hlas. Všeobecne, ich hlasy boli vtedy (čo sa týka tlaku a dynamiky) v slabej kondícii, keď to porovnáme z obdobia vrcholu ich koncertných aktivít pár rokov dozadu. Paul mal z toho celkom malú traumu. Keď sa začali nahrávať spevy, tak sa Paul chodiť každé ráno riadne vyziapať a vyrevať do štúdia v prítomnosti jedného zo zvukových inžinierov, ktorý mu hovoril, či je to ešte mäkké, alebo či to začína konečne chytať tu správnu farbu. Trvalo to asi týždeň. Výsledok stojí za to, táto vec je po vokálnej stránke excelentná, hlavne v medzihrách, kde 26-ročný Paul, s krvavými očami, ide na plný kotol.
Základné stopy začali nahrávať posledný aprílový týždeň, jedna z nich bol aj Paulov pracovný spev. Keď už bol po týždni rozospievaný podľa svojich najtajnejších predstáv, tak použil zaujímavý spôsob nahrávania spevu, ktorý počuť aj na finálnej nahrávke. Zvukári v našich končinách (aj v súčasnosti) by na takéto finty zrejme mali problém pristúpiť. Išlo o to, že si nechal vypiecť všetko, čo bolo dovtedy nahrané, na znesiteľné maximum. Nie do sluchátok, ale do veľkých štúdiových reproduktorov, aby mal pocit, že spieva s kapelou naživo a na pódiu. Tým sa opätovne cez mikrofón zvuk ešte znásobil a nahrávka chytila celkom šťavnatý zvuk, napriek tomu že obsahuje iba základné rockové nástroje. A tie sú zahrané a nahrané vymakaným spôsobom. Prudko jednoducho a chutne.
Toto je jedna z veci, ktoré by určite hrali naživo, keby sa John s Georgeom nechali nahovoriť na anonymné a živé hranie po malých zašitých univerzitných kluboch počas ľudskej a finančnej agónie tejto kapely. Paul si to v konečnom dôsledku o krátky čas vynahradil s Wings-to zmýšľané inkognito hranie.
Prejdime k nájstrojom. Obsadenie je čisto pódiové. Paul tu spieva a hrá na base jeden zo svojich lenivých, ale pritom premakaných štýlov. Skvelý spev, skvelá basa. John tu hrá milé raz-dva-tri-dva-dva-tri krčmové piano a mňaučí v pozadí. George tu hrá minimalistickú gitaru. Total minimal. A taktiež mňaučí. Na Ringa (ako jedného z najlepších bubeníkov v kapele, ak nie najlepších) tradične opäť zostali tlcie nástroje, ale v tomto prípade ukázal skvelý vkus a nápad, podporený skrytou virtuozitou.
Výsledkom je výborný slow-rock na spôsob afroamerickej bluesovej new-orleanskej scény z prelomu 50-tých a 60-tých rokov. Samozrejme, nie je to žiadna paródia. The Beatles mali dlhodobým pôsobením čiernej hudby počas ich vyrastania v Liverpoole túto hudbu v krvi. V mnohých prípadoch zneli čiernejšie ako čierni a toto je jeden z nich. Táto vec sa nachádzala na ich poslednom štúdiovom albume a je dôkazom toho, že títo mladíci (ktorí mali do tridsiatky ešte ďaleko) dokázali aj ako mladí muži (napriek tomu že mali tesne pred rozpadom) robiť neuveriteľne dospelú popovú hudbu.
